Jedlo mnohí z nás považujeme za niečo, nad čím sa netreba príliš zamýšľať. Vnímame ho ako nevyhnutnú aktivitu, ktorú v našom uponáhľanom živote treba absolvovať, rovnako ako dýchanie či spánok. Niektorí ľudia však považujú gastronómiu za oveľa viac ako len palivo pre organizmus a povyšovať jedlo na umenie je pre nich priam až životným poslaním. Stretnúť človeka, ktorý cez jedlo ukázal celému svetu, že keď idete za svojím cieľom, dokázať sa dá čokoľvek, je vzácne. Ako sa z manažéra v korporácii stane úspešný kuchár, ktorého koláče zdieľajú na sociálnych sieťach tisíce ľudí, nám porozprával sám Peter „Kuchár Pepe” Šiška.
S Petrom sme sa stretli v jeden z posledných slnečných októbrových dní v bratislavskej kaviarni na Námestí slobody. Na rozhovor prišiel v sprievode svojej vysmiatej rodiny s malou elektrickou motorkou v ruke. Jednoducho, pohodový autentický chlapík presne tak, ako jeho koláče. Na začiatok strieľame hneď obligátnu otázku, a to, ako sa dostal k vareniu.
„Varenie som už vnímal ako malý. Pri mamine a babke som začal skúmať, ako tie dobroty, ktoré mám tak rád, vytvárajú. Vždy som miloval kvalitné poctivé koláče a tým, že som sa motal v kuchyni, som začal postupne skúšať, ako upiecť vlastný výtvor. Samozrejme, prvé pokusy boli nevydarené, ale to ma neodradilo, práve naopak. Chcel som vyrobiť sám to, čo mi tak chutilo a práve to ma motivovalo pokračovať ďalej. Postupne som začal variť a piecť podľa náročnejších receptov. Moja babka ma učila, ako sa robia tradičné koláče, lokše, parené buchty či zemiakové knedličky. Také tie klasické tradičné recepty.”
Vždy som miloval kvalitné poctivé koláče a tým, že som sa motal v kuchyni, som začal postupne skúšať, ako upiecť vlastný výtvor.
Rodičia chceli, aby som študoval, dobre sa učil. Skrátka, klasické rodičovské plány - ísť na vysokú školu, zamestnať sa v dobrej firme, stať sa manažérom, cestovať. V tom som bol vychovávaný a nikto ma nemotivoval k tomu, aby som robil, čo ma baví, aby som sa nedíval na to, koľko zarobím, ale aby som robil prácu, ktorá ma napĺňa. V tej dobe sa nielen u nás, vo všeobecnosti tlačilo na to, aby človek vyštudoval, bol čo najviac kvalifikovaný, mal úspešnú prácu.
To sa so mnou vlieklo dlhé roky, avšak varenie vždy ostávalo v pozadí. Keď som prišiel zo školy, vždy som zakotvil v kuchyni. Časom sa zo mňa stal kávičkár. A ku káve pasuje koláč, tak som si k nej vždy niečo upiekol. Popri štúdiu na vysokej škole som začal koláče nosiť spolužiakom a tí si hneď všimli žiaru v mojich očiach, keď som im rozprával, ako som piekol koláč.
Vždy mi vraveli, ako som bol pri rozprávaní o koláčoch zapálený.Takto išiel život ďalej, skončil som vysokú školu, začal som pracovať v korporácii a kuchyňa bola stále len moje hobby. Až kým som nestretol svoju manželku. Tá videla moju frustráciu - za pár rokov som vymenil veľa zamestnaní a vždy som hľadal dôvody, prečo daná práca nie je dobrá.
Bolo to náročné, mali sme malú dcéru, nemal som inú prácu a išiel som do neznáma.
Nesmelo som si založil malú facebookovú stránku, kam som začal pridávať recepty. Popritom som si začal hľadať prácu v gastronómii, chcel som vyhľadávať komunitu ľudí, ktorí sa motali v danom odbore. Nemal som však žiadnu ponuku, žiadne portfólio, žiadny koncept. Nechal som sa unášať tým, čo príde. Začal som pracovať v hoteli, istý čas som pracoval v reštaurácii, v gastronomickej výrobni, naberal som skúsenosti, kde som mohol. A stále som popri tom publikoval na Facebooku. Až raz prišla ponuka z firmy, ktorá otvárala obrovskú prevádzku a chcela si objednať moje koláče. Len na základe referencií a kvality obsahu na Facebooku.
A to, že raz budem mať svoju vlastnú show v TV Paprika, sa mi nikdy ani len nesnívalo!Z foodblogovania však, žiaľ, nevyžijete, a tak som začal podnikať s výrobou koláčov. To bolo prvým impulzom, že Facebook môže byť pre mňa cestou. Popri tom sa začali otvárať nové dvere, tým, že som nebol len výrobcom, ale snažil som sa byť aj promotérom dobrého kvalitného varenia a pečenia. Potom to už išlo všetko veľmi rýchlo. A to, že raz budem mať svoju vlastnú show v TV Paprika (pozn.: „Pepeho zdravá kuchyňa”), sa mi nikdy ani len nesnívalo!”
To bolo prvým impulzom, že Facebook môže byť pre mňa cestou.Aký bol pocit stať sa televíznym šéfkuchárom? „Vôbec to tak nevnímam. V mojom živote sa neudiala žiadna radikálna zmena, avšak variť v štúdiu plnom kamier bola pre mňa veľmi zaujímavá skúsenosť. Sčasti som si to užil, ale sčasti som cítil aj zodpovednosť, aby som diváka upútal.”
Áno, nie je to vždy len sranda a zábava. Niekedy je to veľmi náročné, stresujúce, ale stále krásne.
Z hľadiska produkcie koláčov mám však pevné zásady. Nepoužívam bielu múku ani biely cukor.Snažím sa, aby boli koláče zdravé. Všeobecne je používanie tých najkvalitnejších surovín mojou ďalšou črtou. Vajíčka nepochádzajú nikdy z klietkového chovu, pracujem len s čerstvým maslom, orechmi… Chcem, aby bol výsledný produkt nielen chutný, ale aj nutrične hodnotný.”
Vo varení by však ľudia nemali vidieť len výsledný produkt, ale mala by byť pri tom radosť z danej činnosti.Je však dôležité mať určité základy, ktoré nezískate inak ako skúsenosťami. Potom sa aj vaša rýchlosť v kuchyni rapídne zvýši. A práve k tomu pomáhajú spomínané rôzne youtubové videá či televízne programy.”
Netreba sa báť variability zeleniny a strukovín.
Pokiaľ sa nepostavíte za kuchynskú linku a nebudete skúšať a skúšať, nezlepšíte sa.Nemusíte nutne vymýšľať hneď ťažké gurmánske chody. Mňa v mladosti veľmi inšpiroval nemecký televízny kuchár Tim Mälzer, ktorý mal reláciu s názvom Nechutí, nebude (pozn.: v nemeckom origináli „Schmeckt nicht, gibt’s nicht“). Snažil sa z malého množstva surovín uvariť vždy veľmi zaujímavé jedlá. Ukázal mi, že aj z mála sa dá uvariť dobré a chutné jedlo. A presne o tom to celé je.”
