Náš pravidelný prispievateľ Richard sa vám po prvýkrát prihovára v prvej osobe, pretože podľa jeho slov sa to tentokrát inak jednoducho nedá.
Tento zápis do žurnálu Alain Delon je v svojej forme iný. Snažíme sa vám každý mesiac sprostredkovať návody, bedekre či tipy na gurmánske zážitky. Tento raz však prinášam môj príbeh Mazdy MX-5, lebo akýkoľvek pokus o objektívne hodnotenie zlyháva.
Je totiž veľmi jednoduché požičať si na pár dní auto a odporúčať jeho kúpu, lebo je to to najlepšie, v čom ste kedy sedeli. Vyskúšate jeho výkon, zábavu za volantom, prípadne praktickosť, ak je to na mieste, a po týždni autíčko vrátite späť. Skrátka, nezáväzná zábava.
Ja som však tentokrát vložil ruku do peňaženky a skutočne som spravil to, čo na konci článku odporúčam. Po zvezení sa v novej Mazde MX-5 totiž málokto bude konať inak.
OK, dosť bolo nudného „tliachania“, pretočme o pár mesiacov dopredu. Je koniec júna a pred domom stojí nová červená MX-5. Žiadne testovacie vozidlo, na dokladoch je moje meno.
Koľkokrát som sa v Mazde zviezol, než som podpísal objednávku? Raz. Dvadsať minút. Presne toľko stačí na to, aby vás MX-5 pohltila. Predstavy o osobnom bankrote pred podpísaním lízingu sa stali súčasťou bežného života až do dňa D. Čo už, auto je doma a prvých 1000 km za nami. Je teda na mieste, aby som vám priniesol niečo viac ako test z Pezinskej Baby.
Diaľnica nepatrí práve medzi obľúbené bojiská novej MX-5-ky a nad 100 km/h máte pocit, že ste si do kabíny zabalili malý vysokootáčkový mixér. Hmotnosť len 1100 kg vrátane mojej maličkosti bola dosiahnutá vďaka drobným úsporám na váhe naprieč celým vozidlom. Keďže v dnešnej dobe potrebujeme mať navigáciu či vyhrievané sedadlá, cieľ dosiahnuť rovnakú hmotnosť ako pri prvej generácii modelu z roku 1991 musel byť splnený uberaním všade, kde sa dá. To sa, samozrejme, dotýka aj odhlučnenia a tenkej látkovej strechy, ktorá robí hluk kvôli vetru a vozovke.
Len čo odbočujem z hlavnej cesty smerom na vstupnú bránu Dolomitov, priesmyk Tre Croci, hluk z diaľnice je preč.
Nemám času nazvyš, a tak hneď ráno vyrážam smerom k Passo Giau, kde Mazda MX-5 opäť ukazuje svoje atletické zručnosti. Samosvorný diferenciál mi dodáva odvahu vypnúť stabilizáciu a ja zrazu pravidelne posielam MX-5-ku do vracákov dverami napred. Podvozok Miaty vám dodáva neuveriteľnú sebadôveru. Zatiaľ čo pri autách s trojnásobnou silou by ste sa báli na plynový pedál čo i len pozrieť, MX-5-ka vás naopak motivuje s ňou ísť naplno, šliapať na podlahu a nechávať na ceste dlhé čiary od pneumatík bez toho, aby ste skončili pri najbližšom strome. Na vrchole Giau stojím len kvôli obligátnej fotografii a okamžite letím naprieč priesmyku Falzarego, Valparola a Pordoi. Táto séria kopcov s vetrom vo vlasoch a slnkom nad hlavou dáva spolu s vnemami, ktorými vás Mazda zahlcuje, človeku ťažko opísateľný zážitok. Výsledkom je napokon úsmev, ktorý vám budú musieť z tváre chirurgicky odstrániť.
A keď je čas ísť domov, zaťahujem strechu a pri srdci ma hreje jediná myšlienka. Auto nemusím v pondelok vrátiť. Môžem ho vytiahnuť z garáže kedykoľvek a zážitky za volantom si opakovať stále dokola.
Na samotný úvod musím však povedať jedno. Až donedávna som nepatril k zarytým priaznivcom tohto malého roadstera a jeho podstata mi vždy tak trochu unikala. Výkonu málo, dizajn, ktorý nenahnevá ani nepoteší, značka, pri vyslovení ktorej sa vám neobjavia zimomriavky na tele. Jednoducho povedané, Miatu som vždy rešpektoval, nikdy však nemiloval.
Až sa jeden pekný deň na webe objavili obrázky novej štvrtej generácie MX-5-ky. Sú určité autá, ktoré sú láska na prvý pohľad, a toto bolo práve ono. Po prvýkrát som si povedal, že sa s Mazdou zviezť musím. Či to bola frustrácia zo súčasných ťažkých korábov, nový atraktívny dizajn Miaty, alebo kombinácia oboch, ťažko povedať. Od prvého momentu som však vedel, že za jej volant si musím sadnúť čím skôr.
Jedno pekné ráno teda do mikro kufra hádžem len to najpotrebnejšie a vydávam sa smerom k mojej najobľúbenejšej destinácii na svete. Diaľnica smer Klagenfurt, potom okrskami až do Cortiny d’Ampezzo, aby som bol za sedem hodín v srdci talianskych Dolomitov.
Dolomity, bohom vytvorená pretekárska dráha
Takmer všetci poznajú slávne Stelvio Pass a Transfagarasan Highway, ktoré trojica chlapíkov z Top Gearu označila za najlepšie cesty na svete. Zabudnite na ne, ak to s jazdením myslíte vážne, Dolomity sú strateným pokladom alpských ciest. Desiatky priesmykov nadväzujúcich na seba spolu vytvárajú vyše dvestokilometrový okruh, počas ktorého si ani na minútu nevydýchnete. Jeden priesmyk, za ním druhý, pomalé vracáky striedajú rýchle vlásenky. Všetko doplnené o scenériu, ktorá sa pri stúpaní mení z voňavých ihličnatých lesov na rozprávkové zelené lúky posiate kvetmi. Zrazu však všetko živé zmizne a vy dorazíte na samotné kamenné vrchy, pripomínajúce neobývanú planétu.
