Je človekom viacerých umení. Nerád sa venuje výlučne jednému z nich, preto sa vyhýba stereotypu a vyhľadáva nové impulzy. Fotografiu ako vyjadrenie jeho pohľadu na svet (znovu)objavil na jar tohto roku. Talentovaný herec, hudobník a fotograf našej najnovšej kolekcie Richard Autner.
Herectvo
Hereckej práci sa však určite plánuje venovať naďalej. Stále ho môžete vidieť v predstaveniach troch bratislavských divadiel. „Všetky postavy, ktoré mi zostali hrám naozaj veľmi rád. Jánošík (v Divadle Aréna, pozn. red.), kde hrám hlavnú postavu, je inscenácia, ktorá ponúka, vďaka spolupráci s historičkou, divákovi ucelený obraz, ako vznikla legenda s menom Jánošík. V Pressburger Fight Club (v Divadle Pavla Országha Hviezdoslava, pozn. red.), ktorý sme premiérovali minulú sezónu, hrám Imricha Lichtenfelda, ktorý je fascinujúcou postavou bratislavských dejín. Veľmi rád hrám aj Laurieho v Malých ženách (v SND, pozn. red.). Je to extrémne veselý chalanisko, ktorý miluje život. A rovnako rád hrám aj v rozprávke Nebojsa, nebojácneho mladého človeka, ktorý putuje a chce zachrániť svoju milú. Sú to naozaj moje obľúbené inscenácie,“ hovorí o svojich aktuálnych postavách Richard.
Okrem divadla ho môžete vidieť aj v niekoľkých projektoch v televízii.
Jednu vysnívanú postavu však ešte má. „Veľmi túžim po tom zahrať si človeka s Tourettovým syndrómom, ktorý ma už dlho fascinuje. Je to pre mňa obrovská výzva. Ale každá postava je výzva.“
Hudba
Aj keď herectvo Richarda baví, živí ho a chce sa mu aj naďalej venovať, potreboval ho v živote trošku odsunúť, aby vznikol priestor aj na ďalšie umenia. „Hudba vstúpila do môjho života počas štúdia na konzervatóriu. Dostal som od rodičov na Vianoce malinký elektronický klavír, ktorý som si zapájal do počítača a hral som vždy, keď som mal potrebu. Tak vlastne vznikli všetky moje piesne. Z vnútornej potreby niečo povedať,“ opisuje Richard, ako sa rodil jeho prvý album Odpovede, ktorý vydal v roku 2021. Piesne na ňom totiž vznikali postupne, niekoľko rokov. „Keď mi do života prišiel môj najlepší kamarát Marek Žilinec, dnes už bubeník našej kapely, zistil som, že sa hudbe chcem venovať profesionálnejšie. Dlhé roky som si ju robil sám doma, ale on ma inšpiroval k tomu piesne nahrať a začať koncertovať.“ Richardovu kapelu dnes okrem spomínaného Mareka tvorí klavirista Martin Christov, basgitarista Milan Koyš, dychári Karol Šípoš a Ján Slezák a gitarista Boris Čellár. Pesničky, ktoré Richard tvorí hudobne aj textovo sú jeho osobnou výpoveďou. Pripravovaný druhý album by mal vyjsť začiatkom budúceho roka. „Poetika piesní bude veľmi podobná prvému albumu. Stále sa v nich venujem mojim obľúbeným témam ako je smrť, sebaláska, láska. Pri tvorbe textov vychádzam zo seba, chcem, aby to bolo osobné. Nemá podľa mňa zmysel písať o niečom, čo som nezažil. Texty, ktoré vyjdú zo mňa majú pre mňa väčšiu hodnotu. Určite sa dá písať aj o udalostiach, ktoré prežil niekto iný, ale ja idem cestou vlastných pocitov a zážitkov.“
Marek Žilinec stojí aj za nápadom spojiť Richardovu kapelu s hudbou Martina Geišberga. „Maťo robí peknú hĺbavú hudbu. Marek usúdil, že moja hudba je podobná a mohlo by to spolu fungovať. Pôvodne sme mali hrať len pár koncertov, ale už máme za sebou asi desiaty a zatiaľ vždy s veľkým úspechom,“ teší sa Richard a pozýva na ich veľký spoločný koncert 11. novembra v STARS auditoriu v Bratislave.
Na začiatku aj na konci koncertu máme vždy bubnovačku, ktorá je spontánna a vlastne si v nej robíme, čo chceme. To je pre mňa asi najkrajšia časť koncertu. Baví ma prenášať energiu z nás na ľudí a späť.
Fotografia
„Prvý kontakt s fotením prišiel v roku 2016, kedy som mal obdobie, že som nevedel, čo so životom. Rodičia mi požičali peniaze na fotoaparát a začal som fotiť. Zopár fotografií som uverejnil na sociálnych sieťach aj v takej amatérskej sekcii National Geographic, kde si ľudia komentovali fotky. Raz mi tam moju fotku lajkol fotograf National Geographic, a to ma veľmi povzbudilo.“ Napriek prvotnému nadšeniu Richard fotiť prestal a techniku predal. Tento rok na jar však pocítil túžbu opäť sa k tomu vrátiť. „Už za svoje som si kúpil novú techniku, a začal som fotiť. No a dospelo to až do takého štádia, že som pre Alain Delon fotil jesennú kolekciu oblečenia. A dodnes ma to veľmi teší. Dúfam, že sa mi z fotenia podarí niekedy urobiť prácu, ktorá ma bude paralelne s herectvom a hudbou živiť.“
Obľúbené lokality nemá, veľa fotí v lesoch na Záhorí, a v lete objavoval miesta na Slovensku vďaka koncertovaniu. Jeho snom je však fotiť v Nórsku, Indii, Nepále a v Tibete.
Herectvo aj hudba pre mňa majú charizmu práve v tom živom vystupovaní. Zatiaľ čo fotku, keď cvakneš, je neživá, zostane statická, až do vymazania sociálnych sietí alebo konca sveta.
Keď sme ho oslovili na spoluprácu, hneď prichádzal s nápadmi. „Pri pohľade na vašu novú kolekciu mi okamžite napadla Stupava. Ja milujem, a vôbec sa tým netajím, všetko britské a severské. V niečom mi je to podobné. Mám rád hmlisté pochmúrne počasie, a hneď som si to vedel spojiť so zarasteným naštvaným chlapom s tajomnom v očiach. A tým, že ste mi vy dali slobodu a stotožnili sa s tým nápadom, mňa to bavilo. Lebo som mohol realizovať aj svoju predstavu o fotkách, ktoré som chcel urobiť niekedy v budúcnosti. Ponúkli ste mi vlastne možnosť sa sebarealizovať.“
Knihy
Je jasné, že umenie ako také je Richardovou prácou aj záľubou. Keď netvorí, rád bicykluje, otužuje, trávi čas s rodinou a psíkom. A číta. „Mám veľmi rád knihy. Milujem čítať klasiku. Ku knihám, ktoré mnou v živote najviac zarezonovali patrí Johann Wolfgang Goethe – Utrpenie mladého Werthera. Čítal som ju tri alebo štyrikrát a vždy som čítal akoby inú knihu, lebo zakaždým som v nej našiel niečo nové, iné. Na prvý pohľad sa mi kedysi javila ako kniha o smrti. Ale dnes ju vnímam ako knihu o živote,“ opisuje svoju najobľúbenejšiu knihu Richard Autner. K jeho obľúbencom patrí aj filozof Marcus Aurelius a trojicu uzatvára najobľúbenejší autor Herman Hesse. „On je pre mňa mág pera a kráľ literatúry. Dokonca mám vytetovaný jeho podpis.“
Svoju vášeň k literatúre Richard postupne pretavuje do vlastnej knihy, ktorá bude tak trochu rozprávkou pre dospelých. „Aj keď ten príbeh je skôr tragický ako rozprávkový. Kniha je sama o sebe veľmi pozitívna, ale mám pocit, že v tých negatívnych témach mám možnosť ľudí viac poučiť. Chcem do tej knihy pretaviť všetky filozofie, ktoré ma formovali.“
