Hory, príroda, slovenské bohatstvo, na ktoré sme právom hrdí. Tatry sú rozlohou najmenšími veľhorami sveta s mimoriadnou koncentráciou krás uprostred hlbokých dolín a vystúpených skalných štítov. A ukrývajú európsky, možno aj svetový unikát. Tým sú naši nosiči, jediní šerpovia svojho druhu, ktorí na svojich pleciach prenesú desiatky kilogramov nákladu niekoľkokrát do týždňa.
Obloha bez jediného obláčika, teplo aj v horách, a vy po 4-hodinovej túre prídete na jednu z tatranských chát a jediné, po čom túžite je napiť sa studeného piva a dať si niečo dobré pod zub. Predstavte si, akú „tortúru“ ste k chate zdolali vy. A teraz si predstavte, ako sa na chatu dostanú všetky veci, ktoré chatári potrebujú na poskytnutie občerstvenia, varenie, kúrenie či ubytovanie. Zoznámte sa s vysokohorskými nosičmi, ktorí sú súčasťou Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva Slovenska a uchádzajú sa o zápis do zoznamu UNESCO.
„Prostredie Tatier nie je jednoduché. Asi pol roka sú naše najvyššie položené chaty nedostupné pre neskúsených turistov, no otvorené sú okrem jednej všetky. Kúri sa v nich celoročne. Aktuálne nosiči zásobujú štyri chaty vo Vysokých Tatrách (Chata pod Rysmi, Zbojnícka chata, Téryho chata, Zamkovského chata), jednu chatu v Nízkych Tatrách (Chata Milana Rastislava Štefánika pod Ďumbierom) a jednu chatu vo Veľkej Fatre (Chata pod Borišovom). Všetko sú to chránené územia s najvyšším stupňom ochrany, a Tatry sú nielen Národný park, ale aj Biosférická rezervácia UNESCO, čo je absolútne najvyšší stupeň ochrany prírody vo svete. Máme teda potvrdené, že to územie je stále pekne prírodne zachované, čiže nie je možné vrtuľník využiť podľa potreby 2 – 3-krát do týždňa na každú chatu. A zároveň, ďalší dôvod je ten, že vrtuľník je stále drahý na lietanie s tovarom dennej potreby ako je pečivo, čerstvé potraviny, posteľná bielizeň atď. Ďalším veľkým limitom je aj počasie. V relatívne zlom počasí, keď nie je „letovo“, v hmle, búrke, daždi, silnom vetre a pod. vrtuľník lietať nemôže, ale nosič náklad vynesie,“ hovorí Štefan „Pišta“ Bačkor, jeden z tatranských nosičov.
Aj keď Tatry sú v porovnaní s Alpami nízke, podmienky na lietanie majú naši piloti oproti napríklad tým talianskym zložitejšie. V „malých“ horách je dynamika počasia oveľa vyššia ako vo vysokých, fronty sú nepredvídateľné, v skratke, chatári sa nemôžu na vrtuľník spoľahnúť, lebo ak počasie nedovolí, turisti si nielenže nevypijú pivo, ale možno sa cez zimu ani nezohrejú.
Ak je nosič v chate zamestnaný, jeho práca vynáškou nekončí. Pomáha v kuchyni či s „chlapskou“ prácou okolo chaty, opravuje, natiera, je univerzálny pomocník. Chatám však často nosia tovar aj bývalí nosiči či chlapi, ktorí to nerobia ako prácu, skôr ako hobby. Nosiči na „voľnej nohe“ na chate nezostávajú spať, niečo vynesú, prípadne znesú, a ak treba, kmeňových nosičov zastúpia, celá „komunita“ v horách je veľmi priateľská a navzájom si pomáha.
História tatranských nosičov sa začala písať pred takmer 200 rokmi, no dodnes v takmer nezmenenej podobe nosia všetky náklady na chrbte v tzv. krošniach statní chlapi, ktorých môžete pokojne počas túry stretnúť aj vy. Technika sa, samozrejme, vyvíja, no naše horské prostredie má isté špecifiká, kvôli ktorým sú vrtuľníky využívané len niekoľkokrát do roka, kedy sa na chatu nosia ťažké veci vrátane dreva na kúrenie a pod.
Všetko je v hlave
Kilá na chrbte, kilometre v nohách
Vysokohorské chaty majú dve sezóny, v letnej špičke zásobujú nosiči „svoje“ chaty aj 4 – 5-krát do týždňa. Turistov pribúda a ak chce chata fungovať bez problémov nonstop, musí mať naozaj dobrých nosičov. Cez zimu ide jeden až dvaja nosiči na chatu približne 2 – 3-krát. „Náklad“, ktorý nesú, nie je vôbec ľahký.
„Všetci sme nejako začínali, moja prvá vynáška mala 45 kg, a vyniesť napr. veľký sud piva, bola zdanlivo nedosiahnuteľná méta, no je to taká konštanta, ktorú by mal byť schopný vyniesť každý dobrý nosič. Spolu s krošňami váži okolo 70 kg, k tomu sa ale väčšinou ešte prikladajú rôzne drobnosti do kuchyne, niečo na kúrenie, posteľná bielizeň na chatu a pod. Letný priemer je teda takých 70 – 80 kg. V zime sú to asi polovičné váhy, a aj podľa toho, či nosič ide na lyžiach alebo peši,“ približuje Štefan.
Aj keď sa nosiči väčšinou pred vynáškou stretnú na Hrebienku, kde sú sklady pre chaty, na „svoju“ chatu už ide každý sám. „V zime sa snažíme chodiť po dvojiciach, kvôli lavínam, bezpečnosti, ale nie vždy sa darí zladiť sa, spárovať, je málo nosičov. Ale vždy sme sa tak snažili dohodnúť aj s chatármi. Dôležitá je bezpečnosť, tovar sa dá nahradiť, no ľudský život nie,“ hovorí Štefan.
Sherpa Múzeum
Sherpa múzeum sídli spolu so Sherpa Caffe vo Švajčiarskom dome, jednom z najstarších v Starom Smokovci s úžasnou históriou. Múzeum sa stále mení, dopĺňa, jeho podstatnú zložku tvorí mapovanie histórie nosičstva spojené s vystavenými nástrojmi nosičov – nájdete tam rôzne krošne, staré topánky, mačky... Jedna stena je venovaná nosičským pretekom Sherpa Rallye, ďalšia je moderná, napríklad s modelom doliny z kameňa. Rozširovanie múzea sa nikdy neskončí, „sieň slávy“ sa bude len rozširovať. V múzeu Štefan Bačkor organizuje aj prednášky o nosičoch, ktoré navštevujú školy, kúpeľní hostia, seniori, domáci aj zahraniční turisti, profesionálni horali, aj nadšenci hôr.
Súťaž, pomoc aj stretnutie
Nosenie je láska na celý život
Času je málo, no aj veľa bývalých nosičov so záväzkami, či už rodinnými alebo inými, ktorí už nechodia na chaty pravidelne, sa snažia “nosičsky nevychladnúť” a radi sa zapoja aj do špeciálnych vynášok, kedy je ich pomoc neoceniteľná. Často pomáhajú s vynáškami filmovým štábom, naposledy pri natáčaní holandského filmu Magic Mountains či seriálu Záchranári. 12 kamiónov techniky, 150 ľudí v štábe a náročné technické aj logistické zabezpečenie sú spestrením bežnej nosičskej práce. Už štvrtý rok, na jar a na jeseň napríklad nosiči vynášajú na tatranské plesá rozobratú plávajúcu plošinu s vrtnou súpravou. Tú si potom ľudia z Geologického inštitútu SAV na plese zložia, namerajú si, čo potrebujú a nosiči im opäť pomôžu rozobratú plošinu aj s odobratými vzorkami zniesť dole. „Na takéto vynášky sa vždy teším. Je to na niekoľko dní – týždňov nosenia. Dá sa tam dokopy výborná partia kamarátov, nosičov, kolegov. Je to taká špecialita, lebo je to dolina, kde nie sú chaty, a teda sa tam bežne vynášky nerobia. Taká „exotická“ vynáška pre každého nosiča a v dobrej partii je to výborné,“ usmieva sa Štefan a spomína si ešte na jednu milú vynášku živého „nákladu“.
